The Bibliothèque Nationale de France, ktorej Francúzi s obľubou hovoria "la TGB" - "la Tres Grande Biblioteque", je postavená na mieste, kde v minulosti býval industriálny pás, tiahnúci sa pozdĺž Seiny východnou časťou Paríža. Reprezentuje štart ku kompletnej reštrukturalizácii celého sektoru v 13. parížskom mestskom obvode. "Knižnica je iniciačným miestom a nie nejakou monštróznou budovou. Sčasti chrám, sčasti supermarket."
Autorom víťazného návrhu súťaže, ktorú vyhlásil v roku 1988 francúzsky prezident François Mitterrand, sa stal francúzsky architekt Dominic Perrault. Dodnes kontroverzná budova je neustálym podnetom pre diskusie, rovnako ako ďalšie stavby Paríža počínajúc Eiffelovkou, končiac u Pyramídy v Louvre. Vyčíta sa jej strohosť a prísnosť, neosobnosť, komplikovanosť prevádzky, nevhodný výber materiálu, skla, pre skladovanie kníh. Návštevník, ktorý bude očakávať, že vstupujúc do priestorov štyroch veží Národnej knižnice vojde do príjemného prostredia, námestia plného ľudí zistí, že o to sa knižnica ani nesnaží. Čo tu však nachádza, je do diaľky sa rozprestierajúce ticho a samota. Priestor silne surrealistický.
Štyri nárožné veže predstavujú štyri otvorené knihy, všetky otočené jedna k druhej. Definujú symbolické miesto, miesto mýtické, ktoré prítomnosť knižnice využíva ako impulz k ďalšiemu rozvoju okolia a zároveň stelesňujúce myšlienku knihy. Veže samy o sebe zhmotňujú naakumulované vedomosti a učenie, ktoré nikdy nebude konečné. Zároveň evokujú proces jeho sedimentácie, usadzovania. Ďalšou z alternatívnych metafor spájaných s projektom je obrovský regál s nespočetným množstvom políc, respektíve vertikálnych labyrintov. Všetky tieto jasne definované obrazy sa stretávajú v priestore vymedzenom silnou a pôsobivou identitou štvorvežia.
Navrhnutie otvoreného námestia, ku ktorému sa stúpa z hlavnej ulice, od mostu, podporuje dojem dostupnosti, vytvára priestor pre vyniknutie objektov, ich monumentality, ich neľudskej mierky. Nie nadarmo je parížska knižnica najväčšou na svete. Zároveň fyzicky prepája nedotknuteľnú inštitúciu s osobami na ulici. Návrh zahrňuje aj podúrovňovú záhradu priamo v jeho centre. Delikátne uväznený kúsok lesa na mieste majúcom priam kláštorný charakter. Tichý, pokojný, izolovaný.
Projekt je skôr umeleckým dielom než architektúrou, minimalistickou inštaláciou, v zmysle "menej je viac", kde hlavnú úlohu nehrá nič menej významné ako je svetlo prestupujúce materiálmi a objektmi. Sklenené veže znásobujú reflexie a zvýrazňujú tiene, ako kryštalické hranoly lomiace svetlo.
Text: Zuzana Ľašová Foto: Zuzana Ľašová
