Heinz Tesar, rakúsky architekt, ktorý počas svojej tridsať ročnej praxe navrhol okrem iného celkom jedenásť cirkevných stavieb, dostal za úlohu navrhnúť svoj dvanásty, tentoraz Kristov kostol, teda modlitebný priestor pre moderného človeka, človeka 21. storočia. Situácia bola priam príznačná. Stavba sa mala nachádzať na území obklopenom symbolmi modernej doby pre rakúskych občanov. Okolité výškové budovy, temer brutalistické, určujúce vývoj rakúskej ekonomiky a pokroku určili aj rad vplyvov udržujúcich návrh kostola za určitými medzami.
Kostol plánovaný v tesnej blízkosti budovy UNO od architekta Johanna Stabera mal pôsobiť jedinečne, podľa slov autora s vlastným dizajnom, bez kopírovania okolitých stavieb ale napriek tomu odkazujúc na štýl výškových budov v okolí.
Tým sa začali štúdie územia zahŕňajúceho okolitú modernú zástavbu, diaľnice, mosty, rušnosť komunikácií a prevádzky. Výsledok, ku ktorému autori dospeli, bol smerodajný pre celkový dizajn modlitebného priestoru: má sa stať stredobodom oblasti, má svojou polohou konkurovať okolitým výškovým budovám zo skla a ocele, ale pritom nemá presiahnuť minimálnu výšku potrebnú pre tento typ verejných priestorov. Ďalším dôležitým údajom bolo, že kostol bude slúžiť pre majetnejšiu spoločnosť pracujúcu v ekonomickom centre modernej Viedne, čo predurčovalo jeho vyššiu dizajnovú úroveň.
Kostol sa podľa konceptu nemal rovnať charakteru ostatných stavieb v okolí, nemal prevziať ich vertikálny charakter, ale mal si vytvoriť vlastné miesto na úrovni, vlastný rešpekt pri velikánoch naokolo. Na rozdiel od oblých tvarov budovy Spojených Národov Tesar vytvoril štruktúru jedinečnú, sebestačnú. Jeho nápad čiernych ťažkých kvádrov je akoby protikladom moderných cirkevných stavieb, pri porovnaní s Meierovým Jubilejným kostolom v Ríme, ktorý bol navrhovaný v rovnakom období. Dve križujúce sa hmoty skrývajú v sebe dispozíciu málo poukazujúcu na vonkajšiu formu. Teda usporiadanie lavíc ako sústredných kružníc okolo pomyselného centra pre konanie bohoslužby je síce koncepčne zaujímavé, ale rohy budovy zostávajú nevyužité.
Vonkajší čierny ťažký charakter je dosiahnutý obložením stien chrómovo oceľovými tabuľami po špeciálnej chemickej úprave, perforovanými otvormi dvojakej veľkosti, teda väčšie a menšie kruhovité otvory prepúšťajú do interiéru dostatok svetla. Tieto tabule majú osminu dĺžky každej steny, čo autor odôvodnil ôsmym, teda novým dňom, spätým s novým, 21. storočím.
Na rozdiel od vonkajšej čiernej v interiéri vládne ako materiál bledé drevo kanadského javoru, teda vnútro je dostatočne svetlé aj napriek malým otvorom v stenách. Jediná spájajúca myšlienka medzi exteriérom a interiérom sú okenné otvory, teda kruhové, už spomínané a ako významný zdroj svetla pôsobia aj veľké okenné tabule v rohoch budovy. Na streche sa nachádza organický tvar svetlíka, takisto výrazne sa podieľajúceho na osvetlení obradného priestoru.
Typický sprievodný prvok kostola v katolíckej cirkvi je zvonica, ktorá je tu riešená nie vertikálnou konštrukciou, ako je u kostolov zvykom, ale len nízkym oceľovým rámom držiacim tri zvony na boku budovy zasadenej o asfaltového „poľa."
Tesar vytvoril priestor so solídnym pôsobením na veriacich
návštevníkov, bez súťaživosti si udržujúci svoje dôležité postavenie a v tejto oblasti výškových stavieb aj so svojou „malosťou" vytvára
priestor, kde možno nájsť ticho a útechu v tomto ubehanom a hektickom
prostredí plnom kancelárií, bánk a burzy.
Text: Matúš Nedecký, Foto: Michal Veselý
