Policajná stanica vo Vaalse reflektuje vzťah medzi architektúrou a krajinou, vlastnosť bežnú pre množstvo ďalších stavieb, ale v podstate kľúčovou pre návrh tejto budovy. Úloha krajiny je prítomná nielen vo vzťahu medzi budovou a topografiou okolitého terénu, ale tiež v artikulácii prítomnosti rámp a ďalších elementov založených na pohybe, rovnako na vstupe, konštrukcii a jej vizuálneho tvarového usporiadania.
Pri návrhu bol holandský ateliér Wiela Aretsa postavený pred úlohu viac priblížiť políciu ľuďom. Vaals je malé mestečko v juhovýchodnej časti Holandska v provincii Limburg. Je to približne 23km východne od Maastrichtu a 5km západne od Cách. Pozemok sa nachádza na samotnom okraji obce v zvažitom teréne, čo úlohe priblíženia sa objektu obyvateľom na jednoduchosti nepridáva.
Voľne umiestnená budova premosťuje rozdielne úrovne terénu, pozdĺž dedinskej dopravnej cesty na nižšej strane pozemku. V tejto časti začína aj pozvoľna sa dvíhajúca rampa prebiehajúca čiastočne pozdĺž budovy, konkrétne jej časti určenej pre verejnosť. Stúpajúc po nej najprv prejdeme popri celách pre predbežné zadržanie, potom galérii policajných čiapok, za ktorou už kryt nad dverami naznačuje vchod. Obžalovaný prichádzajúci v policajnom aute vstupuje so budovy zospodu. Pohľad zo vstupnej haly a recepcie sa upiera na tri paralelné pásy.
Kompozícia celku ako troch krabíc rozdielnych dĺžok má v podstate zdôrazniť odhmotnený charakter celku. Návrh vedome podporuje tento výraz medzerou medzi objemami, policajnými dôstojníkmi a verejnosťou. Kompozícia podporuje taktiež presvetlenie všetkých častí budovy. Vhodne zvolené merítko stavby, jej menšia veľkosť a moderný výraz majú potenciál komunikovať s verejnosťou v prvom pláne.
Každý jeden z troch boxov je navrhnutý z iného materiálu: zinok, drevo a betón. V drevenej časti prepájajúcej zvyšné dve sú administratívne a technické priestory. Priestory pre prácu a stretnutia sú umiestnené v betónovej časti. Nezávisle od vestibulu a recepcie je úsek zinkovej časti vyhradený pre cely predbežného zadržania a miestnostiam na vypočúvanie. Súčasne verejný a zároveň bezpečnostný charakter budovy je podporený sklenenými stenami, ktoré prepúšťajú svetlo, ale nie sú priehľadné.
Kombinácia materiálov pôsobí príjemne a harmonicky, avšak len na obrázkoch z doby jej realizácie, v roku 1995. V súčasnosti materiály podľahli neľútostnému pôsobeniu holandsky daždivému počasiu. Povrchy materiálov nie sú ani zďaleka tak jasné ako pred 12 rokmi a celkový výraz je skôr ošumelý. Avšak ani to neuberá unikátnosti hmotového riešenia projektu na sile.
Text: Zuzana Ľašová, Foto: Zuzana Ľašová
