Tým pádom sú Celestínky znova napojené na dopravnú sieť, ktorá v podstate toto teritórium živí. Naša stratégia, vedúca k nevyhnutnému kompletnému doplneniu plánu, zužitkováva potenciál kláštora a vnútorných dvorov tým, že rozširuje hmotu a definuje nový obvod, kde sa ulica De Croylaan stáva novým okrajom. Vo výsledku si existujúce objemy udržali svoj význam, čo bol jeden z našich záujmov. Vrcholy striech starej jedálne naďalej zostávajú najprekvapivejším objemom."

„Navrhovali sme so zámerom zužitkovať potenciál kláštora. Skutočne, to je to, čo sme aj spravili. Výsledný návrh ponúka intenzívne využitie troch otvorených priestorov, ktoré zvyšujú kvalitu komplexu kláštora Celestíniek. Prvý sa stal vstupným dvorom, s dvoma vchodmi, prvým z ulice De Croylaan a druhým priamo oproti. Dvor funguje de facto ako skutočné námestie, kde sa súčasne stretávajú ako aj chodci, tak aj cyklisti a autá. V strede námestia sme umiestnili vchod do knižnice, kancelárie a prístup k parkovaniu. Druhý dvor, ktorý zostal z kláštora, umožňuje usporiadanie knižničných priestorov. Tretí, predchádzajúce servisné krídla, sú využívané ako parkovanie pre návštevníkov.

Ak sa pozrieme ako knižnica sama o sebe funguje, zistíme, že kľúčovým priestorom je čitáreň. Na jednej strane je zasklená hlavná čitáreň umiestnená vo vnútri kláštora, tým pádom môžeme oceniť hlavne jej interiér. Na strane druhej kláštor sám o sebe už sériu čitární obsahuje, a zároveň umožňuje kruhový pohyb a efektívny prístup ku kompaktnej zbierke kníh. Nachádzajú sa tu aj  privátne priestory pre čítanie.

Fakt, že stavba má dve podlažia naznačuje jej jednoduché štrukturálne riešenie. Aby bol navodený pocit staršieho objektu, na vonkajšej fasáde, obvodovej steny, bol použitý tehlový obklad. Jedine v čitárni vytvára kontrast medzi vlniacim sa skleneným povrchom a prísnosťou kláštora nepredvídateľnú architektonickú epizódu, stávajúcu sa symbolickým priestorom knižnice.

Text: Zuzana Ľašová, Foto: Zuzana Ľašová

Hollainhof je projekt pre sociálne bývanie priamo v centre. Cieľom bolo vytvoriť atraktívnu lokalitu kombinujúcu výhody otvoreného priestoru a nízkej hustoty a zároveň vlastným priestorom a kľudom. V koncepte je zrejmé znovu oživenie starodávnej, pre Belgicko typickej typológie bývania (beguinage), čo v preklade znamená vnútorný dvor obklopený malými domami, často vymedzený múrom a prepojený s mestom jednou alebo dvoma bránami. Vo výsledku vznikol v Hollainhofe komplex, ktorý osciluje medzi pojmami privátny a verejný, otvorený či uzavretý, malé alebo veľké merítko.

Domy sú zoskupené do dvoch radov, jeden hraničiaci s ulicou, druhý s riekou - kanálom, ktorých nie veľký počet osviežuje a skrášľuje mesto. Oba rady pozostávajú z pätnástich domov a v každom z nich je 8-10 bytov. Priestor medzi radami je ponechaný ako otvorená zelená plocha. Blok je s ulicou prepojený podchodom, ktorý ústi do okruhu sprístupňujúcom každý dom. Pretože je v Belgicku  štandardom bývania mať vlastnú záhradu, minimálne terasu, nájdeme ju zahrnutú ku každému bytu.

Najnižšie byty sú mezzonety so spálňami na prízemí a obývacou izbou s výhľadom na vnútorný dvor z druhého poschodia. Byty na vyššom poschodí sú dostupné vonkajším schodiskom a majú rozľahlé strešné terasy. Početné prekážky požiadaviek vygenerovali návrh so širokou škálou pôdorysov, obsiahnutých v skulpturálnych objemoch, každý so svojou vlastnou identitou.

Cédrové obloženie vonkajšej fasády sú bloky nasadené na podstavec z tmavosivého vláknobetónu. Ako budova starne cédrové drevo postupom času naberá sivý odtieň. Múry okolo záhrad sú betónové prefabrikáty vo farbe terakoty.

Pavilón v závere parcely uchýlil jasličky a podzemie blokov susediacich s kanálom zas podzemné parkovanie s garážami. Niektoré uličné domy sú prístupné cez galériu na prízemí. Výsledný introvertný výraz fasád na ulici dáva tušiť o charaktere a merítku komplexu vo vnútri.

Text: Zuzana Ľašová, Foto: Zuzana Ľašová

Moje prvé kroky k objavovaniu súčasnej belgickej architektúry však boli o to zaujímavejšie, že som mala možnosť osobne sa stretnúť s autormi tohto projektu a tak sú moje informácie priamo z prvej ruky.

Obec Deerlijk vypísala súťaž na architektonickú a urbanistickú štúdiu budovy radnice. Spomedzi autorov súťažných návrhov následne vybrala päť do vyzvanej súťaže. Z tejto vyšiel víťazne ateliér Nero - bola to správna voľba?

Radnica v Deerlijku je určite prekvapením, ale nepochybne príjemným. Objemu nemožno uprieť vtip, vtip v dobrom zmysle slova. Zasadený do tradičnej radovej zástavby domov na úzkych parcelách pritlačených jeden k druhému sa tvarovo výrazne odlišuje ale napriek tomu pôsobí prirodzene a presvedčivo. Je pozoruhodné ako sa v bežnej flámskej dedine ateliéru Nero podarila radikálna zmena „image".

Svojim umiestnením na pozemku prelamuje kompaktný blok a vytvára prepojenie medzi dvoma ulicami i námestím, ktoré v budúcnosti čaká revitalizácia. Vo väčšom merítku nadväzuje na urbanistickú ,,skratku" medzi ďalšími verejnými funkciami - areál voľného času, obchodné centrum, atď.

Radnica sa nachádza na pozemku pôvodnej radničnej budovy, ktorá už nevyhovovala požiadavkám modernej verejnej inštitúcie. Pred vedením obce však stál zložitý ,,presviedčací" dialóg s verejnosťou, do ktorej významne zasiahol i architektonický ateliér Nero.

Filozofiou Nera bolo stanoviť najvzdialenejšie možné hranice urbanistickej situácie a nájsť cestu ako z nich ťažiť. I napriek minimálnej šírke parcely sa tak autori rozhodli využiť len časť šírky a vytvorili tak príjemný prechod z verejného priestoru ulice ku poloverejnému priestoru pred vchodom radnice.

Jednou z požiadaviek vedenia Deerlijku bola možnosť etapovitej realizácie stavby (avšak napokon sa zrealizovala v jednej etape). I to je jedným z dôvodov jej jasného funkčného delenia. V zadnej časti sa nachádza blok administratívy, stredný blok tvorí časť pre verejnosť otvorená cez dve podlažia a smerom do ulice je otočený príznačný vysunutý objem so svadobnou a zasadacou sálou. Práve objem sál je charakteristickou „obrazovkou" vytvárajúcou pocit otvorenosti, priehľadnosti.

Zaujímavosťou je i „vodná priekopa", v ktorej budova stojí. Slúži ako rezervoár požiarnej vody a zároveň zabezpečuje čiastočný chladiaci systém budovy (zníženie teploty vnútorného prostredia o cca 2-3 °C).

V ateliéri Nero nestavili na honosnosť ako symbol vážnosti. Budova i keď jednoduchá nie je priveľmi strohá - priestory oživuje zelená farba na stenách a prijímací pult - výrazná červená konštrukcia mäkkých organických tvarov, vytvorená z polystyrénových platní potiahnutých sklolaminátom. Autorom sa tak podarilo vytvoriť prívetivé prostredie pre filozofiu Deerlijku - nová radnica má byť miestom, kde občan je prijímaný ako dobrý zákazník.

A tak sa z pôvodne verejnosťou rozpačito prijímaného projektu radnice, stala budova, ktorú obyvatelia nie len vrelo prijali vo svojom meste ale možno ju označiť za pýchu Deerlijku.

Autor: Katarína Varsová, Foto: Katarína Varsová (článok vyšiel v časopise Forum 2-3/2006)